V desaťročí napoleonských vojen vyplnených ťaženiami a bitkami nenájdeme preslávenejšiu a farebnejšiu postavu ako bol maršal Michel Ney. Za jednu z prvých bitiek dunajskej kampane roku 1805, ktorá skončila v jase slavkovského slnka, dostal titul vojvodu z Elchingenu, za to, čo dokázal počas tragického ústupu z Ruska roku 1812, dostal titul kniežaťa Moskovského, najväčšie ocenenie mu ale dali sami ho nazvali Najstatočnejším zo statočných. Octave Levavasseur, ktorého pamäte práve držíte v rukách, bol po väčšinu svojej vojenskej kariéry Neyovým pobočníkom, čo sa samo o sebe rovnalo vyznamenaniu a uznaniu odvahy, pretože maršal chcel od svojich dôstojníkov to isté, čo od seba, a mnohokrát išlo o smrteľne nebezpečné akcie. V jeho memoároch preto nájdete príbehy dramatické a pútavé. Z hľadiska vojenskej i politickej histórie napoleonských vojen ide navyše o svedectvo mimoriadne cenné, pretože ich autor dotvára psychologický profi l Neye nielen vo chvíľach bojov, ale aj v kľúčových dejinných okamihoch, v ktorých tento muž donútil Napoleona k abdikácii ao rok neskôr ho doslova dosadil späť na trón. Vďaku sa mu za to dostalo málo a osudové rozhodnutie v máji 1815 potom stálo Neye život ... Levavasseur mu bol vtedy najbližšie, a hoci sa netají láskou i oddanosti k svojmu maršalovi, neskrýva kritické výhrady k tomu, čo Ney urobil ... Octave Levavasseur však zanechal aj iné svedectvo. Je nemenej kľúčové, lebo dokladá prerod revolučnej armády na cisársku, aj zmenu myslenia vojakov, ktorí bojovali proti monarchii, až ju nakoniec pomohli v inom háve vytvoriť. Z hľadiska našich dejín potom nie je rozhodne bez zaujímavosti Levavasseurovo svedectvo o bitke pri Austerlitz/Slavkova.