Veľmoci hrali v 20. storočí dôležitú úlohu, a to tak pri utváraní noriem medzinárodného práva, ako aj pri jeho uplatňovaní a dohľade nad jeho dodržiavaním. Svoj kľúčový vplyv uplatnili aj v procese kryštalizácie československého národa i jeho politického sebaurčenia a pri zrode československého štátu, na pozadí nimi riadenej dezintegrácie Rakúsko-Uhorska. Svoje predstavy mladému národnému štátu oznámili v tzv. Malej saintgermainskej zmluve, ktorú s ním po 1. svetovej vojne uzavreli. Veľmocenské normatívne posolstvo sa však dramaticky míňalo s názormi českých a slovenských politických síl. Táto diskrepancia negatívne poznamenala pozíciu Československa v jeho neskorších konfliktoch s výbojným, antisystémovým nacistickým Nemeckom a hegemonistickým Sovietskym zväzom. ***** V oboch prípadoch čelilo Československo hrubým porušením medzinárodného práva, s ktorými sa v rámci svojich možností muselo vysporiadať. Následná medzinárodnoprávna kvalifikácia oboch konfliktných situácií i správanie jednej či druhej útočnej veľmoci Československom bola však poznačená schematičnosťou, politickou utilitárnosťou i dobovými ideologickými kanónmi av dôsledku toho inkoherenciou a určitou ublíženeckou sebastrednosťou. Premietal sa do nej imperatívne pociťovaný politický záujem obhájiť pred medzinárodným spoločenstvom vnútroštátnoprávnu tézu kontinuity nezávislého československého štátu, ktorému sa museli podriadiť medzinárodnoprávne vývody. Realitu mala prekryť nebývalo rozsiahla právna fikcia, v ktorej sa ukryli celé roky, ba desaťročia československých dejín, aj fatálne zlyhanie vtedajších národných elít. V súlade s tým presadzovala československá pozícia bezvýhradnú počiatočnú neplatnosť a právnu neexistenciu relevantných medzinárodných zmlúv, a to Mníchovskej dohody (1938) i Zmluvy o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československa (1968), ktorá v medzinárodnom prostredí rezonovala s veľkými ťažkosťami a neviedla k jasnému popisu protiprávneho správania agresívnej veľmoci i následkov takého správania. ***** Na rozdiel od súčasnej historickej literatúry, ktorá sa s prednovembrovými analýzami dejinných zlomových udalostí v Československu vecne vysporiadala a korigovala ich, česká ani slovenská literatúra medzinárodného práva to doposiaľ neurobila. Majú byť preto aj teraz obhajované, tradované a vyučované tézy, ktoré vychádzajú z pomerov, v ktorých medzinárodné právo predstavovalo obyčajný nástroj v rukách totalitných ideológov a politikov? Kniha na túto otázku odpovedá záporne a predkladá k zavedeným tézam kritickú alternatívu.