Luisa Ziková nenávidela mužov pre ich mužstvo a ženy pre ich ženskosť. V jej poézii nájdeme osamelosť i prevažujúce vedomie blízkosti smrti. Svet a motívy mesta vidíme často spojené s dezilúziou, ironizuje malomeštiactvo aj mondénnosť umeleckého aj pseudoumeleckého sveta. To všetko potom dopĺňa nie príliš istým hľadaním zmyslu života, s čím sa viažu aj nevyhnutné dobové propriety: neurasténia, depresia, melanchólia, narcizmus, erotizmus i samovražda. Nechýbajú samozrejme časté motívy choroby, ktorou Ziková prechádzala, rovnako ako dozvuky sentimentálneho, a ešte vlastne stále nezrelého dievčenského pohľadu na svet.