"Krátke druhé storočie", teda éra piatich "dobrých cisárov" od Nervy po Marka Aurelia (96-180), predstavuje čosi ako rímsky biedermeier. Ríša je "hotová" a stabilizovaná, kultúra sa obracia k súkromnému životu ak idealizovanej minulosti. Atény, dávno politicky bezvýznamné, sa stávajú hlavným mestom vzdelanosti, antickým Oxfordom. Rímski žiaci jazdia za gréckymi profesormi. Kultúra týchto žiakov a profesorov, "druhá sofistika", nevytvára veľké filozofické koncepty. Zaoberá sa praktickou etikou, spomínaním na zlatý vek Atén - a jazykom a štýlom.

Zväzok prináša dvojité literárne svedectvo o tejto epoche. Prvý je výbor z Attických nocí Aula Gellia, jedného z oných rímskych študentov. Gellius si vypisuje poznatky o klasickej kultúre aj zážitky zo života akademického aj študentského. Zobrazuje komunitu, ktorá sa nestará o "veľké dejiny", ale raduje sa z poznávania a z čítania starých textov. Gelliov obraz tejto aténskej komunity ovplyvnil potom európsky humanizmus, najmä éru Erasmovu a Rabelaisovu, dôverujúcu v silu literárneho vzdelania priviesť ľudstvo na lepšie cesty.

Druhým svedectvom je výbor z listov mladučkého princa Marka Aurelia, ktorý má ďaleko do neskoršieho stoického mysliteľa Hovorov k sebe. Mladý Marcus Aurelius a rétor Marcus Fronto, učiteľ princov (aj učiteľ Aula Gellia), si píšu o každodenných zážitkoch aj o jazyku a literatúre, o vášni spoznávať – aj o vášni vzájomnej. Hrajú spolu totiž literárnu hru na erotickú dvojicu v štýle Platónových dialógov. Tak sa žije „po Aténach“.