V rokoch 1919-1922 bola Podkarpatská Rus pálčivou otázkou vnútornej i zahraničnej československej politiky. Príslušnosť Podkarpatskej Rusi k ČSR ovplyvňovala podobu bilaterálnych vzťahov s bezprostrednými susedmi, Maďarskom i Poľskom. Paradoxným problémom nového štátu sa po pripojení Podkarpatskej Rusi stalo najmä to, že sa v otázke realizácie medzinárodného záväzku, teda poskytnutia autonómie, od začiatku stretávali dve takmer nezlučiteľné politickosprávne koncepcie. Na jednej strane koncepcia jednotného politického národa československého, a teda aj prísne centralisticky riadeného štátu, na druhej koncepcia Rusínov a ich medzinárodnoprávne garantovanej autonómie (územnej, politickej, kultúrnej), ktorej existenčnou podmienkou ale bola len politickosprávna decentralizácia v rámci tohto štátu. Rusíni požadovali, aby boli uznaní za špecifickú národno-politickú korporáciu vo vnútri štátu, a od okamihu, keď sa Podkarpatská Rus stala súčasťou československého štátu, sa otvorene hlásili k aktívnej spoluúčasti pri výkone správy tohto územia. Je skutočnosťou, že od začiatku sa názory československých a rusínskych politikov na model správy tohto územia zásadne rozchádzali, verejne sa však neprejavovali. V týchto rozporoch sa však zásadne odrážala rozdielna miera identifikácie nového štátu (a jeho politického vedenia) s týmto novo nadobudnutým, ale historicky, politicky i kultúrne cudzím územím. Len minimálne reflektovalo politické vedenie nového československého štátu historický význam tohto procesu pre predstaviteľov domácich i zahraničných Rusínov. Táto neznalosť, nezáujem a koľkokrát aj úradnícka arogancia zohrali významnú úlohu v postupnom ochladzovaní vzťahov medzi tými, ktorí československé riešenie budúcnosti Podkarpatskej Rusi presadili. Práve obdobie rokov 1919-1922 je síce krátkym, ale z hľadiska presadenia rusínskej autonómie faktickým vrcholom tejto snahy, ktorá sa už v budúcnosti a za demokratických podmienok nikdy nezopakovala.