Pojem „ľudské práva“ je už niekoľko desaťročí pevnou a neodmysliteľnou súčasťou politickej diskusie a nášho jazyka vôbec. O ľudských právach hovoria a píšu akademici, novinári, komentátori a intelektuáli všetkého druhu, zaštiťujú sa nimi aktivisti, politici a štátnici – skrátka tento pojem sa natrvalo zabýval vo verejnom priestore. Napriek jeho všadeprítomnosti však panujú skreslené predstavy o tom, ako sa ľudské práva a hnutia za ľudské práva zrodili, z čoho táto „posledná utópia“ vyviera a kde ležia jej korene. Práve to je témou Moynovej knihy Posledná utópia, ktorého české vydanie opatril doslovom Pavel Barša. Moyn predovšetkým dokazuje, že by bolo chybou hľadať korene idey ľudských práv hlboko v minulosti a chápať našu súčasnosť ako vyvrcholenie univerzálnych dejín ľudstva, kedy bol zavŕšený svetodezinný zápas za ľudské práva. Moyn vyvracia všeobecne prijímanú tézu, že filozofické počiatky ľudských práv siahajú k prirodzenému právu stoikov a kresťanov, ktoré sa neskôr premietlo do teórií spoločenskej zmluvy sedemnásteho storočia, a že ich politické počiatky ležia v Americkej a Francúzskej revolúcii storočia osemnásteho. Jednoduchým mýtom je však tiež predstava, že ľudské práva sa zrodili v roku 1948 v reakcii na hrôzy holokaustu. Ľudské práva a hnutia za ľudské práva – v podobe, v akej ich poznáme av ktorej sa s nimi identifikujeme – vstúpili na javisko ľudských dejín v skutočnosti až v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, a to ako postrevolučná utópia, ktorá zaplnila prázdne miesto po utópiách revolučných . Slovami Pavla Barši: „Kým prirodzené práva či práva človeka a občana boli súčasťou buržoáznych revolúcií, na ktoré v devätnástom a dvadsiatom storočí nadviazali revolúcie národné a socialistické, ľudské práva v tom zmysle, v akom im rozumieme dnes, vykvitli nie z víťazstva revolúcií, ale na ich troskách. Ich počiatky teda nemáme hľadať na konci osemnásteho storočia, ani na konci druhej svetovej vojny, ale v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.“ K hlavným faktorom, ktoré prispeli k zrodu ľudských práv, patrila – popri krachu socialistickej utópie as ním spojenou rezignáciou na sociálny rozmer – tiež zmena priorít americkej zahraničnej politiky, ktorá, najmä po nástupe Jimmyho Cartera do prezidentského úradu, ľudskoprávnu agendu prijala za svoju a urobila z nej svoju „dejinnú misiu“, čím otvorila cestu k jej politickej inštrumentalizácii. Otázka po koreňoch našej „ľudskoprávnej epochy“ nie je však zaujímavá a dôležitá iba z historického hľadiska – špecifické historické podmienky a kontext, v ktorom ľudskoprávny boom pred polstoročím nastal, sú totiž vpísané do DNA idey ľudských práv a trochu relativizujú jej nárok na univerzálne a nadčasovú platnosť. doslov Pavel Barša