Aby bolo možné spomínať, rozprávajú sa príbehy. Ľudia rozprávajú príbehy okrem iného preto, aby si v pamäti udržali spomienky. Čím sa ale líši rozprávanie príbehov zachytávajúcich traumatické zážitky z vojny, totalitné represie či katastrofy? Trauma je zo svojej podstaty nevysloviteľná, a tak sa literatúra založená na posttraumatickom rozprávaní stáva vzácnou príležitosťou ho emocionálne uchopiť. Posttraumatické rozprávanie môžeme chápať aj ako myšlienkový experiment, ktorý pomocou literárnej fikcie vytvára cestu k jadru traumatického zážitku, ktorý by inak zostal neoznámiteľný.