Máloktorá vojna bola taká zbytočná ako tzv. tretia svätá vojna za talianske zjednotenie v lete 1866. Jablkom sváru bolo Benátsko a Južné Tirolsko, „zvyšky“ bývalého rakúskeho Lombardsko-benátskeho kráľovstva patriaceho stále cisárovi Františku Jozefovi I., po ktorých to zjednotilo. Viktor Emanuel. Pretože v predchádzajúcich vojnách s Rakúšanmi dostali jeho armády vždy na frak, bez silného spojenca na zisk týchto území nemohol ani pomyslieť. A práve s tým kalkuloval pruský prvý minister Bismarck, túžiaci pre zmenu konečne zjednotiť Nemecko. V zamýšľanom strete vyhradil Bismarck svoje miesto aj Taliansku snívajúci nielen o vyhnaní Rakúšanov z Benátok, ale aj po tom stať sa po vzore starého Ríma vládkyňou v Stredozemnom mori. Taliansko zamestná časť rakúskej armády, čo Prusom umožní vybaviť jej druhú časť. Taliani chceli vojnu a víťazstvo, aby sa konečne zaradili medzi prvoradé európske mocnosti. Lenže by to nesmeli byť Taliani. A tak prišla séria porážok, pri Custoze, v Dolomitoch aj na mori pri ostrove Vis (Lissa). Ale nakoniec Viktor Emanuel predsa len dosiahol svoje, pretože František Jozef už vopred prostredníctvom francúzskeho imperátora prenechal Benátky Taliansku, nech už vojna dopadne akokoľvek…