Petra Kukala sme v jeho predchádzajúcich zbierkach spoznali ako citlivého polabského portrétista, rovnako ako básnika upierajúceho zrak za obzor zmyslovo hmatateľnej skutočnosti, kde sa videnie a vedenie stáva istotou iného druhu.
V Predposlednom vlaku ho spoznávame aj ako básnického „chvíľkara“, teda lyrického komentátora každodennosti. Očareného pozorovateľa - tá pálčivosť muža stredného veku! - dievčenských krás aj vnad, pričom v konfrontácii s čipkovými podkolienkami zdravotných sestričiek sa ľad stredného veku stenčuje na papier. Nejako sa stalo, že ľudia, ktorých tento "pražský chodec" a "vlakový jazdec" stretáva, sú už spravidla mladší ako on.
Kde vlak životabehu nabral oneskorenie, niekedy až dvadsaťpäť rokov? Kukal trošku znezvalovatel, no stále je to on. Vnímavý, jemný, umný.

Jiří Trávníček