Druhá kniha Gurama Odišarii je logickým pokračovaním románu Prezidentov kocúr. Odhaľuje všetky desivé reálie šialenej a dnes už takmer zabudnutej vojny, ktorá sa v Abcházsku pred viac ako dvadsiatimi piatimi rokmi odohrala. Autor pri písaní vychádzal z úplne reálnych faktov a opisuje obrovské osobné tragédie úplne konkrétnych ľudí. Riadením osudu sa totiž sám ocitol priamo v epicentre udalostí. Spoločne s ďalšími utečencami, ktorí utekali pred etnickými čistkami hlavne z prímorského mesta Suchumi údolím rieky Kodori cez priesmyk do centrálneho Gruzínska, sám strastiplnú cestu zdolával a pritom si robil poznámky, ktoré teraz tvoria kostru celého príbehu. Pre umeleckú fikciu tu prakticky nezostáva miesto a ide teda o dielo v najpravejšom zmysle slova dokumentárne a do istej miery aj autobiografické dielo. Z 525-tisíc pôvodného predvojnového obyvateľstva Abcházskej autonómnej republiky, patriace ku Gruzínsku, sa ich v jedinom okamihu 300-tisíc premenilo na utečencov. Drvivú väčšinu tých, ktorí boli nútení opustiť rodný kraj, tvorili Gruzínci, ktorí tam žili po generácie. Medzi utečencami boli ale aj Židia, Gréci, Abcházci, Rusi, Arméni a ďalší. Nemalo by sa tiež zabúdať na to, že v rokoch 1992-1993 bolo zavraždených viac ako 20 tisíc civilných obyvateľov Abcházska, prevažne etnických Gruzíncov. Existujú dôkazy, že išlo o systematické likvidovanie civilistov s cieľom územia od Gruzíncov etnicky vyčistiť. Spôsob, akým autor udalosti v Abcházsku v rokoch 1992-1993 popisuje, je veľmi svojbytný: vidíme tu otrasné reálie bojových akcií, ale zároveň sa v kontraste s týmto pozadím pozornosti dostáva aj túžba obyčajných príslušníkov rôznych národov spojiť sa a zjednotiť sa, navzájom si pomôcť . Autor sa nevyhýba ani líčeniu vecí vyložene odpudivých, ako sú lúpeže a drancovanie. A niet divu, veď každý, kto sa v atmosfére týchto ľudských bitúnkov ocitol, zároveň prešiel skúškou ľudskosti a humanizmu. Ako sa ukazuje, dobrých ľudí bolo nakoniec oveľa viac, než sa mohlo spočiatku zdať, čo je určite dôvodom na optimizmus. Dôvod k nádeji, že za priesmykom pre ľudí, ktorí museli prežiť také strašné nešťastie, znovu začne normálny život.