Obraz divákov televíznych seriálov a ďalších relácií ako pasívnych konzumentov je zakorenený aj dnes, v ére internetových televízií, streamovania a obsahu dostupného kedykoľvek "na želanie". V čase, keď americký kultúrny a mediálny teoretik Henry Jenkins písal svoju knihu Pytliaci textov (1992), však bola táto charakteristika prijímaná takmer bez výhrad aj odborníkmi z oblasti mediálnych štúdií. Jenkins svoj odborný záujem sústredil na jednu špecifickú skupinu divákov, fanúšikov a podrobne analyzoval ich sociálne praktiky a kultúrnu produkciu, vďaka čomu sa mu podarilo dobovo prevažujúce presvedčenie o pasivite seriálových divákov zásadným spôsobom problematizovať.

Henry Jenkins sa však v Pytliakoch textov neopevňuje len v pozícii dištancovaného akademika, ale píše zároveň aj ako dlhoročný fanúšik aktívne zapojený do komunitných aktivít. Táto jeho dvojdomosť, ktorá je v texte neustále reflektovaná, mu prínosne umožňuje odložiť dovtedy obvyklý znevažujúci tón a ponoriť sa bez zľahčovania do fascinujúceho sveta fanúšikov.

Základným pozorovaním, z ktorého Jenkins vo svojich analýzach vychádza, je to, že fanúšikovia filmy, seriály a ďalšie žánre nielen konzumujú, ale tiež ich ďalej pretvárajú, nadväzujú na ne a prepisujú ich. A nie vždy súhlasne: nezriedka sa ich texty vymedzujú proti poňatiu naratívov a postáv, ako ich koncipovali ich pôvodní autori. Výtvory komerčnej masovej kultúry sa teda pre fanúšikov stávajú materiálom ich vlastnej, značne nezávislej tvorby. V jednotlivých kapitolách knihy sa Jenkins sústredí na kritické aktivity komunity fanúšikov, na utváranie ich kánonov, hodnotení a interpretácií. Predovšetkým sa však venuje konkrétnym výtvorom: poviedkam a románom vrátane kontroverzného žánru slash fiction (erotické alebo pornografické príbehy o mužských hrdinoch seriálov Star Trek či Profesionáli), videám dômyselne remixujúcim materiál odvysielaných seriálov a tiež pozoruhodnému. To všetko v kontexte etnografia sociálnych praktík fanúšikovskej komunity, od spoločného sledovania seriálov cez výmenu nahraných videokaziet po fanúšikovské zrazy (cony) najrôznejšieho typu a rozsahu. Jenkinsova klasická práca tak ponúka jedinečný raný pohľad na dnes všeprestupujúcu kultúru participácie, ktorá sa aj prostredníctvom sociálnych sietí stala jedným z najvýraznejších atribútov dnešných dní.

Český preklad bol zhotovený z anglického vydania, ktoré vyšlo pri príležitosti dvadsiatich rokov od prvého publikovania knihy. Je doplnený obsiahlym rozhovorom s autorom, v ktorom Henry Jenkins reflektuje ako svoju niekdajšiu bádateľskú metódu, tak posuny, ku ktorým vo fanúšikovskej praxi aj v jej odbornej reflexii za posledné dve dekády došlo.