Dielo doteraz roztrúsené po časopisoch a novinách, 23 rozhovorov (doplnených o 170 fotografií), ktoré PZ poskytol médiám v uplynulých tridsiatich rokoch. Nerád hovoril o sebe, skôr sa snažil sprostredkovať vlastné vnímanie, akési vnútorné obrazy, tej časti umeleckého prejavu, ktorá ním momentálne prestupovala, či už to bola hudba, poézia, výtvarné umenie. Svojimi odpoveďami ponúkal kľúč k bránam svojho sveta a náznak možného interpretačného návodu, ktorý môže viesť k porozumeniu jeho dielu.

Sám to v jednom rozhovore komentoval slovami: Nebudem sa vzďaľovať od svojich vnútorných zásad, to znamená, že ti nebudem odpovedať na otázky ako žijem, nebudem príliš opisovať miesta, kde žijem alebo kde som žil, isté veci sú pre mňa príliš obnažujúce a držím ich v sebe. Používam ich napríklad vo svojom písaní, ale nie pri rozhovore, ktorý sa potom objaví na nejakých stránkach. Nie je možné vždy na otázky očakávať jednoznačné odpovede. Imaginatívnymi replikami ale Zajačik paradoxne povyšuje publicistický žáner, kam rozhovor spadá, do kategórie krásnej literatúry a rozširuje tak v podstate svoju vlastnú literárnu prácu.
Pavel Zajíček (1951) nepatrí iba k ústredným postavám českého hudobného undergroundu, (v roku 1973 založil experimentálnu hudobnú skupinu DG 307, podieľal sa na textoch aj vystúpeniach Plastic People of the Universe), je tiež svojbytný výtvarník a originálny literát. Jeho básnické zbierky vychádzali v samizdate vo vlastnej, originálnej grafickej úprave, po roku 1989 potom v nakladateľstvách Torst, Vetus Via, Maťa a Pulchra. Dohromady je možné napočítať viac ako desať titulov.
Spoločným znakom celej Zajačikovej tvorby je reflexia aktuálneho stavu jeho sveta vnútorného i vonkajšieho, akoby náhodne vybraná, ale súčasne presne vymedzená fragmentárnosť vnemov. Ide o akési vnútorné útržky a úlomky reality, ktoré však ako ostré čriepky rezavo upozorňujú na nebezpečenstvo existenciálnej pasce, do ktorej môže človek spadnúť, ak začne vykonávať kompromisy sám so sebou a so svojim okolím.
Podobne ako Jiří Kolář alebo Jan Hanč používa aj Zajačik krátke a často pseudodenníkové záznamy, okamihy vytrhnuté z prúdu času, z ktorých si však celistvý príbeh musí usporiadať čitateľ sám vo svojej imaginácii. O to je táto forma výpovede naliehavejšia, farebnejšia a hlbšia ako bežne písaná próza.
Zajačik totiž neponúka pasívne čítanie povrchne pojatých podnetov, obsahov, ide hlbšie, za bežne vnímanú realitu. Pritom čitateľov nabáda k myšlienkovému dobrodružstvu v podobe odlišného pohľadu na automaticky, konformne alebo nevyhnutne prijímaný svet okolo nás, ktorý ale ruší vnútornú slobodu jedinca a človeka premieňa na dobre zabehnutý ľudský stroj.
Zajačikovo písanie je v súčasnom českom literárnom a básnickom prostredí nielen unikátnou svojou jazykovou originalitou, ale predovšetkým ako každá skutočná literatúra podáva svedectvo o duši citlivého človeka, ktorý, vedomý si svojej jedinečnosti a vnútorného bohatstva, nechce ani za cenu existenčnej neistoty rezignovať pred svetom, aj keď sa s jeho podobou a zavedenými pravidlami úplne nestotožňuje. Imaginácia, ktorá v podobe slov značí Zajačikove verše, sa v rovnakej miere premieta aj v jeho výpovediach, ktoré o svojej práci poskytol v rozhovoroch.