Kniha prináša dve záverečné kapitoly diela Homo viator, v ktorých Marcel uvádza Rilkeho poéziu do kontextu so svojou filozofiou pútnictva, ktorú poníma ako smerovanie z viditeľného do neviditeľného. Duša sa takýmto „presídlením“ vracia z „exilu“ do „vlasti“. Pod vplyvom "vysušujúcej techniky" sa však smrť stáva "brutálnym faktom pripomínajúcim rozpad nejakého zariadenia". Neosókratik Marcel nás vyzýva, aby sme znovu vstúpili na nekonečnú cestu k tajomstvu bytia i smrti. Preložila Peluška Bendlová.