Autor, literárny historik, rusista a komparatista, uvažuje o situácii porovnávacieho štúdia literatúry v čase, keď boli spochybnené mnohé vžité predstavy, napr. možnosť skúmania izolovanej národnej literatúry alebo lineárne prebiehajúceho umeleckého vývoja. Novovekú slovesnosť chápe ako súťaž troch paralelne sa rozvíjajúcich dlhovekých vodcovských línií v poňatí sveta, ktorých ustanovujúce motívy sa znovu objavujú a paradoxne prevracajú v priebehu storočí. Venuje sa predovšetkým línii, ktorú označuje ako sentimentálne ironickú alebo romantickú av ktorej vidí isté sebaspochybnenie európskeho duchovného sveta. Spája s ňou najmä dielo AS Puškina, FM Dostojevského, AP Čechova, VV Nabokova, z českých spisovateľov potom Milana Kunderu a Egona Bondyho.