Lucie Králová prináša unikátnu kritickú reflexiu vnútorného života Českej televízie v oblasti dramaturgie dokumentárneho filmu. Ukazuje, ako aktéri v televízii chápu dramaturgiu a žáner, aké predstavy majú o divákoch aj autoroch a ako „rozumejú televízii“. ČT zároveň odhaľuje ako inštitúciu definovanú konkrétnymi ľuďmi a ich predstavami o tvorbe obsahu a pomocou často anonymných spovedí ukazuje mocenskej hierarchie. Napriek svojmu kritickému pohľadu však autorka obhajuje pozíciu Českej televízie ako nezastupiteľnej inštitúcie verejnej služby.