Friedrich Schiller bol najmladším z tzv. weimarských klasikov a jedným z posledných veľkých predstaviteľov nemeckého osvietenstva. Jeho tvorba, pretrhnutá predčasnou smrťou a vyvzdorovaná na ťažkých životných podmienkach, siaha od medicíny cez historiografiu či estetiku až po poéziu, jej svorníkom a fundamentom je však filozofické myslenie. Schiller nielen ako autor teoretických spisov, ale najmä ako dramatický básnik hlásal osvietenské ideály a rozvíjal ich systematické ukotvenie v dialógu so starším racionalizmom aj rodiacim sa idealizmom a romantizmom. Predložená kniha, nadväzujúca na autorove práce o Herderovi a Goethe, sa snaží o syntézu Schillerovho myslenia naprieč všetkými oblasťami jeho tvorby ao zacelení citeľnej medzery v českom poznaní modernej nemeckej kultúry, v ktorej sa snaží ukázať práve spojnice medzi filozofiou, literatúrou a spoločenským vývojom.