Napriek tomu, že Ján Duns Scotus, mysliteľ sklonku vrcholnej scholastiky, nepochybne patrí medzi najvýznamnejších filozofov západnej tradície a svojim historickým vplyvom prevyšuje aj samotného Tomáša Akvinského, teší sa jeho odkaz v porovnaní s Tomášom podstatne menšiemu záujmu ako historikov filozofie, tak systematických filozofov; pričom o slovenskom prostredí to platí dvojnásobne. Monografia Scire Deum esse nadväzuje na priekopnícku prácu S. Susedíka a venuje sa výkladu samotného jadra Scotovho filozofického odkazu - totiž jeho koncepciu metafyziky ako aristotelskej vedy, ktorá skúmaním povahy súcna ako súcna a jeho transcendentálnych vlastností odkrývok. Inšpirovaný anselmovským programom "viery hľadajúcej nahliadnutie" totiž Scotus, zbožný františkán, chce nielen veriť, ale v pravom slova zmysle vedieť, že Boh je; a realizáciou tohto poznania je pre neho metafyzika ako veda o súcne. Scotus ukazuje, že podmienkou samotnej možnosti súcna vôbec je skutočná existencia aspoň jedného súcna - súcna, o ktorom možno dokázať nielen jeho trojité prvenstvo v ráde účinnej kauzality, finálnej kauzality a esenciálnej dokonalosti, ale aj ďalšie božské atribúty, z ktorých najdôležitejším je nekonečnosť. Scotov dôkaz existencie Božej je teda v dôsledku metafyzickou výpoveďou o povahe súcna ako takého; zároveň však dosvedčuje epistemickú pravdu o transcendentálnom dosahu ľudského poznania, o schopnosti našich z konečných súcen vzatých pojmov vypovedať o Nekonečnom.