Starobylý želivský kláštor, rozkladajúci sa na sútoku Želivky a Trnávky, bol založený roku 1139 pre benediktíny zo sázavského kláštora. Po ich odchode sa tu usadili premonštráti a kláštor sa čoskoro stal významným duchovným aj hospodárskym centrom kraja.

Tunajšia komunita premonštrátov však zanikla v čase panovania kráľa Jiřího z Poděbrad. Rehoľný život v Želive bol obnovený v roku 1622, prvým opátom vzídeným z tunajšej komunity bol roku 1661 za dramatických okolností zvolený Siard Falko.

Práve toto prelomové a búrlivé obdobie pôsobivo zachytil vo svojom texte iný z opátov želivského kláštora, Bohumil Vít Tajovský, ktorého životné osudy i spojenie so Želivom boli nemenej dramatické, hoci sa odohrali o tristo rokov neskôr.