Básnická zbierka príslušníčky indiánskeho národa Tohono O'odham. Ofelia Zepeda je lingvistka, obhajkyňa zachovania domorodých jazykov a aktivistka boja za ich obranu. V súčasnosti pôsobí ako profesorka na Arizonskej univerzite v Tucsone.

Ofelia Zepeda po svojom narodení nedostala rodný list, pretože, ako píše v jednej svojej básni, jej rodičia nevedeli ani slovo anglicky. Hovorili jazykom, ktorý "sa hodí na vyťahovanie spomienok z hĺbky zeme". Témou jej básní je detstvo na vidieku a zvyky jej kmeňa - čakanie na dážď a jeho vôňa, keď sa konečne objavia, kaktusy povodní vytrhnuté zo zeme, spomienka na dym lipnúci vo vlasoch, práca v kuchyni pri príprave tortíl a na bavlníkovom poli atď. Mimo indiánske motívy sa v knihe objavujú aj súčasné, moderné prvky, ktoré prenikajú do pôvodného spôsobu života, a to niekedy až absurdným spôsobom – tanečníci jeleného tanca napríklad zarobené peniaze na prekvapenie prizerajúcich turistov a ich puristických predstáv chcú minúť za hamburger a hranolky. Život Tohono O'odhamov je pevne zakotvený v himdagu, spôsobe života, ktorý prelína kultúrnu, duchovnú a fyzickú ríšu sveta. Básne Ofelie Zepedy sú dôkazom toho, že na plné pochopenie ľudskej skúsenosti a sveta, ktorý obývame, je potrebná jazyková diverzita.