Strhujúci autobiografický príbeh o dramatickom úteku z koncentračného tábora Sedel na holej zemi a sledoval šnúru prázdnych vozidiel, ktoré sa valili okolo tábora. Vracali sa od vlakov, ktoré viezli jeho ľudí do pekla známeho ako Treblinka. Vozidlá sa hriali v neskoro popoludňajšom slnku a pomaly sa zložili cez nekonečné polia. Ešte nedávno tieto povozy ťahané koňmi prevážali zber či dobytok. Teraz sa používali na odvoz jeho ľudí do vlakov smrti. Židia boli po stovkách postrkovaní z povozov do dobytčích vagónov. Mnohí z nich zomreli dávno predtým, než dorazili na miesto určenia. Niektorí mali pred smrťou odvahu napísať na boky týchto vozidiel odkazy. Iné boli načmárané na bokoch nákladných vagónov. Všetci dúfali, že tieto posledné tragické slová pomôžu zachrániť nejaký ďalší život. Písali vlastnou krvou. Niektorí v jidiš, iní v poľštine. Nenechajte sa nimi odviezť... Utečte... -------------------- Aronovi Goldfarbovi bolo pätnásť rokov, keď bol jednej noci vyhnaný z domu jeho rodiny v malom poľskom mestečku, odtrhnutý od rodiny a odvlečený do pracovného tábora. Mohol sa len bezmocne prizerať, ako nacisti mučia a vraždia jeho priateľov, keď sa k nemu ale dostali správy o hromadných popravách spoluväzňov v plynových komorách, rozhodol sa spolu so svojim bratom Abom a niekoľkými priateľmi radšej riskovať útek. Z malej skupinky len Aron a Abe prežili pokusy nájsť útočisko niekde u známych či príbuzných z čias pred vojnou. Nakoniec sa obaja bratia ukryli v jame pod zemou na statku ovládanom gestapom, kde prežili až do konca vojny. V tomto živom, presvedčivom a zároveň trýznivom rozprávaní, neuveriteľnom, ale celkom pravdivom, sa autor po mnohých rokoch konečne rozhodol odovzdať svoje svedectvo s vierou, že snáď už nikdy žiadny otec nebude musieť pustiť svoje dieťa z náručia so slovami: Choď, môj syn. Snáď prežiješ.