Postupne zaznejú hlasy značne odlišné, patriace srncom, stročkom, bleskom, ale aj ľudským bytostiam. Irene Sola predkladá svoj román ako partitúru, v ktorej dokáže každý tón rozoznieť inak, novo. Zákutia a šíre pláne katalánskych Pyrenejí netvoria iba pozadie, ale nezmazateľne sa obtlačujú do všetkého a všetkých. Aj veci tak výsostne ľudské ako rozprávanie príbehov alebo skladanie poézie nepôsobia v tomto drsnom prostredí nepatrične. Naopak, sú spôsobom, akým sa môžeme primknúť k tomu, čo nás obklopuje.