Kniha približuje spolkový život českých novinárov v relatívne demokratickom období tretej republiky. Našli by sme len málo oblastí, v ktorých sa povojnová československá spoločnosť priblížila totalitnému usporiadaniu rokov po februárových tak silno, ako tomu bolo v oblasti mediálnej, a predovšetkým v organizácii žurnalistiky ako profesijnej a odborovej oblasti. Práve proces usporiadania a následne aj riadenia novinárskeho života prostredníctvom jednotnej novinárskej organizácie je hlavnou náplňou predkladanej knihy. Na tomto procese sa však nepodieľala iba novinárska organizácia, a preto kniha akcentuje aj jej vzťah k ďalším významným inštitúciám tej doby.
Zásadnú úlohu v mediálnej oblasti zohrávalo predovšetkým ministerstvo informácií na čele s Václavom Kopeckým, najmä jeho tlačový odbor, dôležitú úlohu malo tiež jednotné Revolučné odborové hnutie. Veľmi úzke personálne spojenie vedenia novinárskej organizácie s vedením spomínaných inštitúcií potom do značnej miery definovalo, akým smerom sa bude život novinárov v povojnovom režime vyvíjať. Z hľadiska zmien, ktoré spoločnosť prekonala vo februári 1948 av nasledujúcich rokoch, je kľúčové, že vedenie novinárskej organizácie podporované značnou časťou jej členstva už v období predchádzajúcom dávalo jasne najavo, na akú stranu sa v prípadnom vnútropolitickom konflikte novinári, a teda aj médiá , vo veľkej väčšine prikloní. Pozitívny vzťah k ideológii presadzovanej komunistickou stranou sa potom prejavil v minimálnej mediálnej aktivizácii prodemokraticky zmýšľajúcej časti verejnosti v období februára 1948 a následnom pomerne hladkom prevzatí moci v mediálnej sfére. Komunisti a ich sympatizanti tak veľmi rýchlo a bez veľkého odporu ovládli prostriedky verejnej komunikácie, čo následne prispelo k hladkému prevzatiu moci v štáte.