Súbor korešpondencie z rokov 1883-1900 predstavuje jedinečnú výpoveď, dotvárajúcu podstatným spôsobom obraz spoločenského, kultúrneho i umeleckého milieu v českých krajinách na konci 19. storočia. Zachytáva hlboké priateľstvo dvoch umelcov, vzdelancov a skeptikov, lexikom ich vlastnej sebareflexie - malkontentov.

Nespokojnosť a popudenie, striedané malomyseľným klesaním oboch priateľov nie sú len známkami ich citlivých a kritických osobností; umelecká autoštylizácia do úlohy osamelých bojovníkov, v ktorej sa identifikovali s obrazom romantického umelca-vyhnanca, je príznačná pre celú generáciu českého literárneho parnasizmu, ktorý vzdoroval súbežnému nástupu realizmu a naturalizmu v umení. Korešpondencia dokladá oi aj to, že nešlo o nijako nepriepustné prostredie, ako sa traduje v zjednodušujúcich učebnicových konštruktoch. V tom zmysle je vypovedajúci vzťah oboch pisateľov (a Zeyerov zvlášť) k Zolovi, prípadne Ibsenovi.

Zdieľaný despekt k súčasnej mravokárnej, úzkoprsej a národoveckej kritike, ktorá v osemdesiatych rokoch našla nové epicentrum na Morave, neznačí nedostatok národného uvedomenia ani jedného z respondentov. Naopak, ich nekompromisne protihabsburské zmýšľanie je ďalším významným príspevkom k zložitému obrazu doby. Rakúšactvo, ktoré podľa Zeyera vštepilo ľudu do krvi žurnalistika, básnik nazýva "chorobou hnusnou ako syfilis." Spoločným terčom korešpondencie je potom pochopiteľne Viedeň ako kvintesencia všetkého rakušiactva, rovnako ako lojálny postoj českej politickej a kultúrnej reprezentácie a prohabsburský ráz českých slávností a inštitúcií. Kolízia medzi ideovým presvedčením a pragmatickými činmi však neminie ani pisateľa (predovšetkým ekonomicky i spoločensky závislejšieho Liera). Podobne je to s vyhrotenou kritikou českej prvej scény, ktorá v listoch zaznieva, kým sa jeden z pisateľov nestane – ako dramaturg Národného divadla – spoluzodpovedným. Sledujeme tu potom aj obapolnú premenu vzťahu medzi Národným divadlom a Zeyerom-dramatikom.