Smrť cisára Karola VI. v októbri roku 1740 znamenala pre Európu zásadný zlom – habsburský rod vymrel po meči a nástupkyňou zosnulého panovníka sa stala jeho dcéra Mária Terézia, voči ktorej dedičským nárokom napriek skorším dohodám vystúpila značná časť európskych monarchov, pričom tým zďaleka bol zďaleka najmúrsky. Zápas o rakúske državy zmietal Európou dlhých osem rokov a neraz hrozilo, že habsburská monarchia pod vedením mladej panovníčky bude rozorvaná na kusy... Komu čo povie Žďár pri Trutnova, Zaháji pri Českých Budějoviciach alebo Chotusike pri Čáslavi? Pritom svojho času to boli miesta, o ktorých hovorila takmer celá Európa. Na týchto „poliach slávy“, kde zostali pod nánosom času zmiznuté hromadné hroby a kde doposiaľ niekde ešte stoja ošumelé pamätníky, sa totiž rozhodovalo o jej budúcnosti, rovnako ako v bojoch o Prahu alebo napríklad pri Dettingene v Nemecku, Mollwitzoch v Sliezsku či blízko Fontenoy vo Flámsku. Jeden anonymný autor letáku túto vojnu nakreslil ako okamih, keď sa na mladú rakúsku arcivojvodkyňu zosype rad európskych vládcov, aby z nej servali všetko, čo má na sebe. A ono to tak bolo. Lenže táto „sukňa“ sa nemienila „nohaviciam“ vzdať. Bola rozhodnutá udržať všetko, čo podelila po svojom otcovi, cisárovi Karolovi VI. Vedľa Sliezska hlavne Čechy a Moravu, odkiaľ pochádzalo mnoho „bezmenných“ mužov, ktorí kvôli tomu pre ňu bojovali a umierali, alebo jej slúžili inak ako napríklad Václav Antonín gróf Kounic, ktorého táto doba zrodila.