Mircea Eliade (1907–1986), bukureštský rodák, historik náboženstva a literát, vo svojej románovej fresci predkladá dokonalý príklad toho, ako dialektika posvätného a svetského, ktorá je uholným kameňom autorovej fenomenológie náboženstva, funguje v kontexte prozaického diela. Na ústrednej postave Ştefana Vizira, ktorý sa snaží nájsť absolútnu lásku a zároveň vyviazať z prítomného času poznamenaného „terorom dejín“, je viditeľný kozmogonický mimetizmus, ktorý tvorí základ jeho mnohokrát nepochopiteľného konania. Z pohľadu čitateľa je však aj toto hľadanie skryté, pretože jeho hlavné etapy sa dajú sotva rozoznať od viac-menej bežných udalostí v živote rumunského intelektuála v čase mimoriadnych dejinných kríz (nástup fašizmu, pokus Železnej gardy o puč, vojenská diktatúra maršala Antonesca, druh ruská okupácia a nastolenie surového stalinského režimu).