Výbor z poézie Pierra Peuchmaurda z edície Analogonu. Pierre Peuchmaurd (1948-2009) patrí k najvýznamnejším básnikom svojej generácie, ktorým nezostali cudzie niekdajšie surrealistické východiská.

Ukážka:
Pierre Peuchmaurd
POJEDNANIE O KÁNETE LESNOM

Čo je to za svetielkujúceho zeleného vtáka v rieke, na hladine? Domnievam sa, že si to ty. A ak to nie si ty, je to nejaký sklenený pohár.
Smiať sa levom v búdach. Spojiť labu s výčitkou a chumáč načervenalých vlasov s tichom dedín.
Hodím si kockou černice, a láska opäť sťažkla. Hodím si kockou krušpán, a smrť uteká po snehu. A kocka životnosti je lietavicou.
Poludnie má hroznú moc, sype sa fialové či červené perie. Čo hovoríš na krv, na trpasličí mikrób jazyka?
Váha známky, prázdneho dňa. Na ceste je sinalý zajac s muchami. Čakám, až príde večer, lebo tvoje prsia sa za večera trblietajú.
Bronzová voda, zhrdzavené slnko, vták závisí od okolností. Rozožranie hmyzom, vtáky maľujú. Zničený snom, vták hynie.
Ako dážď v meste, vlhký a žltý. Ako noc, vlhká a žltá. Ako krik, vlhký a žltý. Ako prebudenie papundeklového supa na pravé poludnie. Ako modrá sekera neba. Ako tvoja nezmyselná štrbina, ktorá verí, že nie som tebou.
Počkajte, čo je to za tmavý vietor, čo je to za predvojnové svetlo? O čom to so mnou hovoríte, keď nič nepočujem, keď počujem len krik, ktorý mi zatvára oči, hučanie čerstvej krvi v lone mojej lásky?
Rozchádzame sa pre nič, kvôli tomuto bremenu tela a tomuto rozmaru lásky. Ako strom, ktorý najprv praskne a až potom sa rozštiepi. Ako tráva, ktorá najprv vzplanie a potom sa rozhorí.
Keby som bol kaňatom lesným a ty touto šialenou betónovou doskou unášanou po oblohe, možno by sme sa stretli. Inak nie.
Tiger a označená vec