Keď som roku 1945 vystúpila z lode, ktorá ma dopravila do Spojených štátov, moji americkí príbuzní na mňa naliehali, aby som zabudla na všetko, čo sa stalo mojej rodine – a mne – počas vojny. Hovorili mi, aby som na to už nikdy nemyslela a nehovorila o tom. Mal som pätnásť a oni boli dospelí, tak som ich počúvala. Mlčala som štyridsať rokov. Ale nebola som naozaj slobodná, kým som nezačala hovoriť o tom, čo sa mi prihodilo ako dieťaťu. Toto je môj príbeh.

Irene Butterová, rodená Hasenbergová, bolo šťastné malé dievčatko, keď do jej života prvýkrát zasiahol fašizmus. Prvýkrát sa jej rodine podarilo uniknúť, keď sa vzdala svojho majetku a zázemia, opustila príbuzných a odsťahovala sa z Nemecka do Holandska. Temný mrak zrodnej ideológie ich ale čoskoro dostihol aj tam. Spočiatku mali Hasenbergovi šťastie, ako zázrakom niekoľkokrát unikli pred transportom do koncentračného tábora, nakoniec ich ale dostihol rovnaký osud ako tisíce iných židovských rodín. V tábore Bergen-Belsen zažila Irene nepredstaviteľné hrôzy, strach, hlad, špinu a ponižovanie, ani ona, ani jej rodina ale nestrácala nádej. Napokon sa zdalo, že sa na rodinu usmialo šťastie, dostali sa na slobodu, ale ešte cestou z tábora zomrel Irenin otec a ona sama bola odtrhnutá od matky a brata. Napriek všetkému zlu, ktoré zažila, napriek nenávisti a pohŕdaniu, ktorým čelila, sa Irene rozhodla nebyť obeťou holokaustu, odmietla byť nepriateľom. Ďalej vidí v ľuďoch dobro a jej celoživotnou snahou je "nebyť nikdy tým, kto sa len prizerá".