Keď sme sa Zdeňkom Potužilom premýšľali skladbu jeho knihy Život je krátky ako prasknutie bičom, snažili sme sa, aby obsahovala texty najrôznejších žánrov: súpisy jeho prác pre divadlo aj televíziu, pohľady divadelných vedcov a kritikov na jeho režijné dielo, spomienky Zdeň , beletristické a publicistické texty vlastné. Oddiel s názvom Lyrika sme do výslednej podoby knihy nakoniec nezaradili z dôvodu veľkého rozsahu zväzku.
Ak vychádza teraz po rokoch samostatne vďaka obetavosti a starostlivosti Dany Tučkovej, ústretovosti a láskavosti Barbory Solperovej a nakladateľskému nadšeniu Milana Hodka, je to len dobre. Máme v rukách Zdeňkovo svedectvo o sebe samom a ľuďoch jemu blízkych, na ktorého úprimnosť a pravdivosť sa môžeme spoľahnúť.
Je paradoxné, ak hovoríme o spoľahnutí sa pri knihe s názvom Teória nespoľahlivosti. Napriek tomu tomu tak je. Ako ten názov vznikol? Iste ako slovná hračka, humorná parafráza názvu kľúčovej prozaickej summy Zdeňkovho milovaného básnika Ivana Diviša Teória spoľahlivosti.
Ten nový názov ale vypovedá niečo aj o Zdeňkovi samom: copak vôbec možno byť spoľahlivý pri tak búrlivom, živelnom, rozháranom, tvorivosťou i divokosťou naplnenom živote?
Možno byť a zostať spoľahlivý v napätí medzi mániou a depresiou, keď to, aký som dnes, už zajtra vôbec nemusí platiť? Spoznal som Zdeňka na vrchole tvorivého nadšenia, kedy mu jeho energiu a nápady mohol závidieť úplne každý, a počul som ho plakať zúfalstvom vo chvíľach, keď bol úplne na dne. A napriek tomu, dovoľujem si tvrdiť, na neho bolo spoľahnutie. Bolo sa možné spoľahnúť na jeho otvorenosť a úprimnosť, na to, že nič nepredstieral, že neklamal as nikým kvôli svojim vnútorným stavom nemanipuloval. Aký Zdeněk je, takého ho v jeho texte nájdeme. Je to chvíľami drsné čítanie, ale je to výpoveď pravdivá. Neštylizovaná a nezasiahnutá autocenzúrou. Vďaka Zdeňkovi za ňu. Ján Šulc.