Aj v novej knihe sa Tereza Dobiášová vracia k starým českým dejinám. Tentokrát sa ale pohybuje mimo doložiteľnej histórie ao to viac priestoru otvára predstavám, snom a víziám. Trom sestrám, Kazin, Tetas a Liban, boli dané do vienka rozdielne vlastnosti – jedna nazerá do minulosti, jedna do budúcnosti a jedna žije v spätosti so súčasnosťou. Keď sa ich sily spoja, nastane nový vek.
Rovnako ako v Tajomstve líči autorka českú krajinu ako miesto, kde žijú obri a draci a kde sú prírodné sily mocnejšie silám ľudským. Príbeh, ktorý buduje, sa samozrejme podobá príbehu Krokových dcér, s povesťou z Kozmovej kroniky ale nemá spoločného viac, než je nutné. Kniha Tisíc rokov samoty opäť oslavuje ženskú silu, avšak vykresľuje ju tvárou v tvár konci svojho času. S tromi sestrami prichádza nový vek – doba, keď spoločnosť, ktorá si svojich kňažiek vážila, končí a nastupuje svet založený na boji a sile: na mužoch.

Tisíc rokov samoty je román o konci mytického veku, kedy vládli ženy, o dobe, keď sa rodí nový svet – taký, aký ho poznáme. Román o dobe, v ktorej sa zanára svet obrov, šedivých mužov a múdrych žien. Román o čase, keď najmladší zo sestier nakreslí v strede krajiny uprostred Európy na zemi prah, ktorý tieto dva svety od seba s konečnou platnosťou oddelia. Román ako sen, ako spomienka na to, čo leží hlboko už viac ako tisíc rokov, a predsa sa na to nedá zabudnúť.