Tridsaťsedem rukoubraní Džinaputrov je mimoriadny text, ktorý po stáročia ovplyvňoval mnoho generácií praktizujúcich. Patrí k veľmi obľúbeným zdrojom inšpirácie a poučenia o Dharme, a táto jeho obľúbenosť prekračuje hranice jednotlivých tradícií tibetského budhizmu: až do súčasnosti je vo všetkých veľkých tradíciách hojne vykladaný a komentovaný.
Džinaputra je "Potom Víťazných", tj Budhov; je to iné označenie pre Bódhisatvu. Rukúbranie (tib. laklen) znamená "branie do vlastných rúk", uchopovanie, osvojovanie si, jednoducho povedané cvičenie. Báseň v niekoľkých veršoch zhŕňa celú esenciu cvičení Bódhisatvov, cestu postupného rozvíjania mysle.
Kto má uši na vypočutie a nemá už vopred hotový názor, ktorý treba v skutočnosti skôr predsudkom, si pri štúdiu tohto textu a jemu podobných možno uvedomí a potvrdí, že tzv. Hínajána (Malé Vozidlo) a Mahájána (Veľké Vozidlo) vlastne nie sú žiadne vzájomne sa vylučujúca a súperiaca ideológia, ale naopak stupňa jedinej cesty, prvý logicky vedúci k druhému a druhý nemysliteľný bez predchádzajúceho zvládnutia stupňa prvého. A ak je človek ešte vnímavejší a ešte menej zdogmatizovaný, možno mu neujde, nakoľko niektoré z týchto veršov akoby presne a výstižne vyjadrovali postoje, ktoré európske kultúrne tradície nemusia byť vôbec cudzie, práve naopak: možno sú samou najhlbšou podstatou toho, čo by sme najskôr označili za kresťanské cnosti. Ale to nech láskavý a nepredpojatý čitateľ posúdi sám.
Autor diela, Džinaputra Thokme Sangpo (1295-1369) bol preslávený majster, opát, autor, učenec a dovŕšený meditujúci. Bol živým stelesnením všetkého, čo je v našom texte popísané.