Wicenty píše surovo, nič neskrýva ani nelakuje na ružovo. Čítame o pokusoch oživiť dieťa, o drásavých nasledujúcich dňoch a týždňoch, o utrpení mladej rodiny. Rozumieme narušeným vzťahom s manželom aj tomu, aké namáhavé je pre oboch vnímať „malé a nedôležité“ starosti staršej dcérky. Dočítame sa o snahách nadviazať nové vzťahy so širšou rodinou a priateľmi. Sledujeme celý prvý rok po úmrtí chlapca, vnímame emócie matky, ktoré oscilujú medzi všetkými krajnými medzami hrozivého zármutku Prvá časť knihy je správou o akútnej forme zármutku a trúchlenia, v druhej časti sa úpenlivosť textu zmierňuje, kniha sa upokojuje a prináša uvoľnenie, uzdravovanie a novú nádej.