Áno, prežil som a som voľný, ale na čo je to dobré? Často si kladiem túto otázku. Aby som rozprával o vraždení miliónov nevinných obetí, aby som podal svedectvo o nevinnej krvi, preliate týmito vrahmi? Áno, prežil som, aby som podal svedectvo o tých veľkých bitúnkoch: Treblince. Chilu Rajchmanovi bolo dvadsaťosem rokov, keď ho v októbri 1942 deportovali do Treblinky. Po vystúpení z vlaku bol oddelený od priateľov, unikol plynovým komorám a postupne sa stal triedičom šatstva, kaderníkom, nosičom mŕtvol alebo „zubárom“. Druhého augusta 1943 sa zúčastnil povstania v tábore a utiekol. Po niekoľkých mesiacoch blúdenia sa ukryl u priateľa. Vojna sa ešte neskončila... Po oslobodení sa stal jedným zo päťdesiatpäť väzňov, ktorí prežili Treblinku. V žiadnom inom koncentračnom tábore nedošlo k takému zdokonaleniu masového vraždenia státisícov ľudí. Jeho svedectvo o desiatich mesiacoch v pekle plynových komôr Treblinky, uverejnené prvýkrát, je úplne jedinečné. Záznamy vyhotovoval bezprostredne po všetkom, čo prežil, v rýchlosti, dokonca ešte pred víťazstvom nad nacistami, preto patrí medzi najsilnejšie svedectvá. Po vojne sa Chil Rajchman oženil s Lilou, s ktorou mal troch synov. Koncom roku 1946 opustil Poľsko a odišiel do Uruguaja. Svedčil v niekoľkých procesoch s bývalými príslušníkmi SS. Celý život mal svoje poznámky pri sebe a vracal sa k nim vždy, keď mu vypovedala pamäť. Skôr ako pred niekoľkými rokmi zomrel, požiadal rodinu, aby jeho svedectvo zverejnila.