To zapískanie bol dohodnutý signál na začatie povstania, na jeho zvuk sa mal celý dav pohnúť z miesta. Bol to začiatok konca ... Práve v tej chvíli začali z rôznych strán pribiehať skupiny povstalcov, ktorí doteraz zostávali v dielňach. Mali sekery, palice a nože. Medzitým všetci, ktorí mali strelné zbrane po zabitých nacistoch, začali strieľať do vzduchu. Ženy a muži kričali a bežali ako splašení... Niektorí plákali sekerami, palicami a ďalšími predmetmi, ktoré im slúžili ako zbrane. Všetci, ktorí o povstaní vopred nevedeli nič, sa k nám pripojili a nastal taký ruch, že nikto nemohol zostať na mieste... Neskrotný, šialený dav sa rútil smerom k východu z tábora... Sobibor bol najtajomnejší a najmenej známy zo všetkých nacistických vyhladzovacích koncentračných táborov. Nikto nie je schopný plne rekonštruovať drámu bezmála 300 000 ľudí zavraždených v týchto miestach počas niekoľkých mesiacov. Po úspešnej vzbure a úteku väzňov zo Sobiboru 14. októbra 1943 napísal Odilo Globocnik, veliteľ SS a polícia lublinského dištriktu, Heinrichovi Himmlerovi, že dôkazy spojené s týmto miestom je nutné čo najrýchlejšie zničiť, a preto boli všetky dokumenty spálené. Neexistujú teda materiály, ktoré by umožnili dostatočne vysvetliť okolnosti vzniku vyhladzovacieho tábora, jeho fungovanie a likvidáciu. Z toho dôvodu má každé svedectvo bývalých väzňov jedinečný a veľmi dôležitý význam. Odovzdávame slovo dvadsaťosem preživším, ktorí prešli bránou továrne na smrť, z ktorej nebolo návratu. Napriek všetkému sa vrátili do života. Postavili pred nás obraz nebývalého utrpenia, smrti a tiež vzbury, ktorá ich zachránila.