Štúdia francúzskeho politológa a geopolitika Bertranda Badieho Nie sme už sami na svete. politiky, tak, ako sa v priebehu dejín konštituovala, a charakteristikou súčasnej situácie v tejto oblasti. V historickom prehľade, ktorý tvorí prvú časť knihy, Badie popisuje zrod rozhodujúcich pojmov štátu, suverenity, hraníc, moci, vojny, mieru a medzištátnych vzťahov na úsvite európskej modernity v kontexte westfálskeho mieru, ktorého úloha je pre danú oblasť po veľmi dlhú dobu (až do r. 1918, respektíve 1945-48) naskrz rozhodujúce. Westfálsky mier znamená definitívne nahradenie rezíduí hmlistého stredovekého universalizmu nikdy v skutočnosti nerealizované predstavy jednotného kresťanského impéria pragmatickým uznaním statu quo pre skupinu rovnako suverénnych štátov, ktoré medzi sebou nadväzujú vzťahy, uzatvárajú zmluvy a predovšetkým bojujú. Vytvorenie moderných európskych štátov je teda konkomitantné s uznaním (často pravda len de facto) štátov iných, tj Druhého, ktorý je viac menej rovnaký ako Ja. Rozhodujúcim momentom pre takto umožnené medzinárodné (skôr medzištátne) vzťahy je však pomer síl, predovšetkým síl vojenských. Konštrukcia štátu patrí v jedno s budovaním vojska, odtiaľ potom charakter hypermilitarizácie európskych štátov v powestfálskom období. Vojny sa vedú medzi štátmi pomocou ich vojenských síl. Táto militarizácia priniesla potom európskym mocnostiam rozhodujúcu výhodu pri expanzii do zvyšku sveta v 19. storočí, kedy sa im podarilo všade westfálsky systém vnútiť, samozrejme v pre nich samom drvivo výhodnom zmysle. 19. storočie vôbec predstavuje podľa Badieho klasickú podobu systému, kedy sa svetovláda koncentruje v rukách oligarchického klubu rozhodujúcich mocností (Anglicko, Francúzsko, Rusko, Nemecko, Rakúsko, neskôr USA,), ktorý diktuje svoje rozhodnutia sekundárnym mocnostiam (Taliansko, Turecko, škandinávske krajiny , atď.), ktoré s plnoprávnymi členmi klubu nemôžu súťažiť, nehovoriac o kolóniách, ktoré sú jednoducho vlastníctvom členov klubu. Práve v tomto kontexte sa vytvorili pravidlá medzištátneho styku, pravidlá uzatvárania zmlúv a rovnako implicitné pravidlá vojny. Po skončení studenej vojny, ktoré sa spočiatku interpretovalo trochu zjednodušene ako víťazstvo amerického tábora, dochádza v medzinárodnej politike k podstatným zmenám, ktoré Badie vyzdvihuje. Ide oi o vynorenie nových štátnych aktérov, ktorí nie sú nijak závislí na westfálskom systéme, vynorenie vplyvných mimoštátnych činiteľov veľmi rôzne proveniencie, rozbitie štátneho monopolu na informáciu a na dezinformáciu, krízu a oslabenie štátov vôbec, ako západných, tak aj novo konštituovaných (napr. v Afrike). K tomu sa spája vynorenie nového spôsobu bojovania a novej konfliktuality, ktorá sa vyznačuje asymetriou a deteritorializáciou. Klasické vojenské zásahy sú v tomto kontexte málo účinné. Nakoniec sa ukazuje aj obmedzená účinnosť americkej "soft power", ktorá môže síce ovládať kultúru, ale len málo preniká do správania spoločenstiev integrovaných radikálnymi ideológiami.