Kniha približuje diplomatické styky Svätej stolice a sovietskeho komunizmu v rokoch 1917-1945, teda v období od boľševického puča v novembri 1917 do konca druhej svetovej vojny. V kontexte medzinárodných udalostí 20.-40. rokov 20. storočia zbavuje vatikánsko-sovietske styky nánosov paušálnych predsudkov a preberaných klišé, pričom sa zameriava na stretnutie a stretnutie Vatikánu a sovietskeho Ruska vo vojnovom aj medzivojnovom období. Monografia predstavuje významné osobnosti, medzníky i trecie plochy vzájomných stykov, stranou pritom nezostávajú ani vzájomné vzťahy pred rokom 1917, náboženské pomery boľševickej revolúcie v roku 1917, rokovania 20. rokov, vatikánske misie v ZSSR, osobnosti Vladimíra Iljiča komunistických predstaviteľov, likvidácia katolíckej cirkvi v 30. rokoch, encyklika O bezbožeckom komunizme z roku 1937, úvahy o krížovom ťažení proti ZSSR či náboženských pomeroch v krajine v období druhej svetovej vojny. Neboli to iba diplomatické styky Svätej stolice a pravoslávneho Ruska, ktoré boli po stáročia tradične veľmi chladné, rovnako odmietavý bol aj vzťah Svätej stolice k materialistickému komunizmu, prejavujúcemu sa často bojovným ateizmom, ktorý sa zrodil v polovici 19. storočia. Keď sa v Rusku v roku 1917 obe nepriateľstvá spojili a dali vzniknúť ideológii sovietskeho komunizmu, ocitli sa vzťahy na bode mrazu. Napriek tomu sa v 20. rokoch objavovali snahy Svätej stolice preniknúť do Sovietskeho zväzu a brániť tu katolícku cirkev aj jej veriacich, boli však likvidované so značnou urputnosťou boľševiky. V nasledujúcej dekáde boli stovky kňazov popravené, uväznené či deportované zo zeme, kostoly uzavreté, kresťanská tlač zakázaná a vplyv náboženstva v spoločnosti značne zredukovaný.