Podzemnými tunelmi, plazením pod ostnatými drôtmi, plávaním a veslovaním cez rieky, autom, lietadlom, na korbe nákladiaku plného obrazov alebo pešo. Mnohí z najvýznamnejších Hitlerových súpencov, ktorí boli ešte na konci vojny v blízkosti Vodcovho bunkra v Berlíne, sa týmito najrôznejšími spôsobmi snažili uniknúť z mesta. Darilo sa to pomerne ťažko. Mesto bolo takmer úplne obkľúčené sovietskou armádou, takže dostať sa preč bolo životu nebezpečné a takmer nemožné. Albert Bormann, Theodor G. Morell, Julius Gregor Schaub utekali južným smerom do Rakúska či Bavorska, Joachim von Ribbentrop, Wilhelm Keitel, Alfred Jodl, Karl Dönitz či Albert Speer utekali na sever, mnohí ďalší sa snažili dostať preč cez berlínsku Tiergarten. Väčšina ľudí, ktorí sa v bunkri nachádzali, nechcela zomrieť a snažila sa z úkrytu, ktorý sa pre nich stal väzením, utiecť. Najrýchlejšie preč odtiaľto chceli nielen významné osobnosti, ako boli ministri, štátni úradníci a členovia ozbrojených síl, ale aj sekretárky, lekári i neznámi chlapci z Hitlerjugend. Komu sa ale podarilo prekĺznuť okolo ruských vojakov a dosiahnuť slobodu? Ako unikli a akými cestami sa vydali zničenými ulicami Berlína? Rovnako tak, čo sa stalo s tými, ktorí utiekli, kam šli a čo sa stalo s tými, ktorí sa nedostali preč? Na všetky otázky odpovedá táto kniha. Po rokoch bádania v Berlíne sa autorovi podarilo identifikovať rôzne skupiny a jednotlivcov, ktorí bunker opustili, a vystopovať cesty tých, čo utiekli alebo zahynuli.