Náuka o predurčení bola v západnej teológii po stáročia zaťažená dualistickou koncepciou svätého Augustína. Biskup z Hippo sa domnieval, že Božím zámerom je zjaviť svoje milosrdenstvo na malom počte predurčených na spásu a svoju spravodlivosť na nepomerne väčšej mäse po práve zavrhnutých hriešnikov.
Nadobudol presvedčenie, že spása je úplne nezaslúžený dar a následne poprel význam ľudskej slobody. Jeho výklad v človeku vzbudzoval skôr úzkosť ako nádej, o ktorej hovorí Písmo. Vladimír Boublík sa odvážil postaviť Augustinovej autorite a predložil celkom odlišné riešenie, opierajúce sa o modernú exegéziu pavlovských listov. Predurčenie definoval ako neodvolateľné Božie rozhodnutie, ktorého obsahom je účasť celého ľudstva na Božom živote v Kristovi.
Prítomná práca ukazuje, že Boublíkova teológia vychádza nielen z akademického, ale predovšetkým z bytostného hľadania odpovede na otázku ľudského osudu, poznačeného hriechom, utrpením a smrťou. Rysuje sa už na stránkach duchovného denníka, ktorý si autor viedol v čase svojich štúdií. Celá jeho tvorba prezrádza zámer osloviť súčasného človeka a viesť ho ku Kristovi, ktorý stojí v strede autorovho uvažovania.
Táto práca je pokusom na česko-rímskeho teológa nadviazať. Predstavuje jeho poňatie predurčenia av niektorých bodoch ho ďalej rozvíja. Predovšetkým vnáša svetlo do predtým nevyjasneného problému Kristovho prvenstvo v predurčení.