Počas druhej svetovej vojny bojoval v radoch Červenej armády približne milión žien, ktorých úlohy a skúsenosti zostali prakticky neznáme. A práve o nich vypovedá knižnou prvotinou neskoršej laureátky Nobelovej ceny Vojna nemá ženskú tvár. Svetlana Alexijevičová, vtedy tridsaťročná, pri jej písaní prvýkrát použila žáner, ktorý ju neskôr preslávil ao ktorom niektorí kritici hovoria ako o "románe hlasov", prvýkrát tu zostavila text z autentických úryvkov rozhovorov, ktoré viedla so svojimi hrdinkami. Autorka štyri roky jazdila s magnetofónom po Sovietskom zväze a hovorila so stovkami žien, ktoré bojovali vo Veľkej vlasteneckej vojne. Všetky sa prihlásili do Červenej armády dobrovoľne a väčšina z nich vo veľmi mladom veku šestnástich, sedemnástich rokov. Mozaika ich spomienok ukazuje nehrdinskú stranu vojny, rozpráva o špine, zime, hlade, sexuálnom násilí, o utrpení a všadeprítomnom tieni smrti. Je nepatetická, hlboko ľudská a vydáva pôsobivé protivojnové svedectvo.

Vojna nemá ženskú tvár bola v Sovietskom zväze vydaná prvýkrát časopisecky v roku 1984, o rok neskôr nasledovalo knižné vydanie av roku 1986 vyšiel aj jej český preklad. Tieto vydania však boli poznačené radom cenzorských zásahov. A tak sa Alexijevičová k svojej prvej knihe po osemnástich rokoch znovu vrátila a úplne ju prepracovala: zrekonštruovala časti, ktoré padli za obeť cenzúre, doplnila materiály, ktoré si v čase prvého vydania ešte sama nedovolila zaradiť, pribudol aj zápis jej rozhovoru s cenzorom a úryvky z vlastného denníka z doby, keď kniha vznikala. V roku 2002 potom vyšla kniha v novej, definitívnej podobe. Počas pätnástich rokov bola vydaná v 44 krajinách a stala sa autorkiným vôbec najúspešnejším dielom.