Estetika, ponímaná ako odbor kultivujúci vkus, zmierňujúca vášne a upevňujúca mravnosť, sa stala dôležitou súčasťou osvietenského programu rakúskej štátnej výchovy (Nationalerziehung). Za cisára Jozefa II. bola určená ako povinný predmet pre všetkých poslucháčov tretieho ročníka rakúskych filozofických fakúlt. Napriek zjavnej nobilitacii zároveň zostala trvalo vystavená útokom zo strany pragmatikov, požadujúcich od vzdelania prípravu na výkon praktických povolaní, ako aj konzervatívnych kruhov a prírodovedcov. Táto prvá monografia o počiatkoch pražskej univerzitnej estetiky skúma na základe archívnych prameňov prednášky Carla Heinricha Seibta (1735-1806) a Augusta Gottlieba Meißnera (1753-1807) ako súčasť dejín európskej estetiky 18. storočia, najmä nemeckej; skúma vznik stolice krásnych vied (neskôr premenovanej na stolicu estetiky) ako jednej z nových katedier vzniknutých na univerzitách rakúskej monarchie v rámci tereziánskych a josefínskych reforiem a skúma miesto pražskej univerzitnej estetiky v českej kultúrnej tradícii chápanej čo možno najviac široko, nielen úzko.