Dvojzbierka Vyvanutie je zložená z dvoch autonómnych a zároveň prepojených básnických celkov. Prvý s názvom Veraicon vstupuje na pude erotickej poézie, využíva tradičné metaforické postupy na zachytenie milostnej poetiky a buduje špirálu drobných i rozsiahlejších básní ako oslavu milovanej bytosti so všetkými vzostupmi, zákrutami i pádmi. Zároveň sa podprahovo otvára hlbšiemu spirituálnemu zážitku, pre ktorý je milostné a erotické vyjadrenie alegórií a inotajom, za ktorými sa skrýva pravý obraz – veraicon. Druhá časť pomenovaná podľa autora Nebeského rebríka a cirkevného otca Klimakos sa plne hlási k maystickej tradícii, a to ako kresťanskej, tak súfijskej. Vzostup duše je tu zachytený ako osobná cesta začínajúca zrodením a prvotným poznaním, ktoré je postupne rozvíjané a opúšťané v kolobehu temných zostupu a svetelných výstupov, ktorých konečným výsledkom je súfijská faná' - vyvanutie. Obe časti, aj keď zdanlivo tematicky odlišné, sú spolu vnútorne prepojené, pričom vyvanutie ako konečný stav duše i ľudského srdca prestupuje ako základný hlbinný motív oboma zbierkami.