Publikácia sa zaoberá satirou ako svojbytným žánrom rímskej literatúry. Vymedzuje satiru v rámci diachrónneho vývoja žánru a zasadzuje ju do kontextu, uvádza jej zvláštnosti a špecifické problémy, na ktoré sa pri jej skúmaní opätovne naráža. Na základe analýzy a porovnania diel kanonických autorov rímskej satiry (Lucilia, Horatia, Persia a Iuvenala) určuje, aké rysy má dielo mať, aby bolo možné označiť ho za satiru. Spomína tiež antické literárne formy, ktoré sú dávané do súvislosti so satirou.