Zámerom práce je poukázať na umelecky príznakové použitie hláskovej inštrumentácie v poézii Vladimíra Holana v období vymedzenom juvenilnými básňami zbierky Blúznivý vejár (1926) a zbierkou Na postupe (1943-48), kde autor opúšťa viazaný verš. V centre pozornosti stojí sémantický potenciál inštrumentácie, tj zoskupovanie hlások v osamostatnenej útvary, jeden zo spôsobov básnickej aktualizácie zvukovej vrstvy jazyka. Cieľom skúmania bolo vyhľadať v textoch relevantné hláskové opakovania, hláskovo inštrumentované plochy a konfigurácie - v Holanovej poézii všeobecne tieto postupy vytvárajú sémantický potenciál, ktorý je nutné začleniť do úhrnného významového diania.