Napriek značnej dynamike výskumu patrí problematika exilu stále k témam, voči ktorým má česká historiografia veľký a nesplatený dlh. Toto konštatovanie sa bytostne týka Austrálie, ktorá je vnímaná ako periférie, teda teritórium neznáme, príliš vzdialené od reprezentatívnych orgánov exilu, a teda s nízkou mierou vplyvu na exilovú politiku.
Spletité osudy a činnosť českého exilu na teritóriu Západnej Austrálie tak zostávajú doteraz úplne nedotknutým bádateľským poľom. Český exil tu bol vystavený veľmi špecifickým podmienkam, ktoré boli dané ako ohromnou rozlohou tohto austrálskeho štátu, tak jeho odľahlosťou, riedkym osídlením, málo rozvinutou infraštruktúrou av neposlednom rade aj istou xenofóbiou (Západo) austrálčanov voči neanglosaským prisťahovalcom. Kniha je zároveň sondou do mentality menšiny v hraničnom teritóriu, sociologickou štúdiou uzavretej komunity aj analýzou jej neľahkej integrácie do dominantnej austrálskej kultúry, ktorá síce mala európske korene, avšak v mnohých ohľadoch zostávala českému exilu cudzia a neuchopiteľná. Text konečne podáva aj svedectvo o duchu prvej republiky, ktorý, hoci násilne presadený z Európy, prežíval v Austrálii po dve až tri desaťročia, než bol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia premožený kultúrou posupennej emigrácie.

Český exil bol v Západnej Austrálii vystavený veľmi špecifickým podmienkam, ktoré boli dané ako ohromnou rozlohou tohto austrálskeho štátu, tak jeho odľahlosťou, riedkym osídlením, málo rozvinutou infraštruktúrou av neposlednom rade aj istou xenofóbiou (Západo) austrálčanov voči neanglosaským.