Švajčiarskeho spisovateľa Ludwiga Hohla (1904-1980) možno priradiť k Robertovi Walserovi aj Arno Schmidtovi, je to rovnaký solitér a "enfant terrible" švajčiarskej nemecky písané literatúry. Žil a pracoval vyše dvadsať rokov v materiálnej núdzi a sociálnej izolácii. Hohlové texty Zápisky alebo O neunáhlenom zmierení, napísané v rokoch 1934-1936 sú jeho najhlbším a tiež najuznávanejším dielom. Sú písané literárne filozofickou formou a prekračujú žánre traktátov, krátkych próz a básní, zďaleka nie sú svojou povahou iba aforizmami, ale je možné ich čítať ako partitúru diela uzavretej štruktúry. Druhý diel Zápiskov zachytáva ďalšie témy, ktorými sa autor začiatkom 30. rokov zaoberal: umením v širšom meradle a najmä otázkou písania a úlohou spisovateľa vôbec, pričom sa venoval aj bezduchým a bezmyšlienkovitým prejavom všeobecného publika