Poézia Marzanny Bogumiły Kielarovej (1963) je vo svojej emocionálnej jemnosti priezračná, introvertná, po estetickej stránke neobyčajne vybraná. Vyviera z bdelého pozorovania detailu, rozjímania nad prírodou, z počúvania vlastnej citlivosti. A emócie šikovne pretvára na nebanálne metafory. Je to čistá, dokonale lyrická poézia, ktorá neupadá ani do hystérie exhibicionizmu, ani do ľahostajnosti správy.