Pre mnohých čitateľov Václava Daňka, autora dnes už úctyhodného diela povýtke expresívnej a milostnej lyriky, budú táto jeho naskrz satirická Žihadýlka určitým prekvapením. Vo svojom básnickom svete sa autor síce nikdy neuzatváral, ale občianske postoje s obavami o stratu pamäti a znovu nadobudnutej slobody doteraz v spoločenskokritických textoch nevyjadroval v tak širokom spektre až proklamačne.
Pod taktovkou vodcov zas už spieva nenávisť, do ideí pchá sa všivák, bezprávia ich na postupe a básnici mlčia, sťažuje sa autor a zároveň označuje otupelú ľahostajnosť ako spolupáchateľa všetkého zla. Žihadielka jeho satirických básní, predovšetkým tu dominantných epigramov, zasahujúca množstvo oblastí a sfér súčasného človečenského konania vrátane života intímneho, sa pred komickými prestrelkami hocikedy len úsmevne sťahujú, ale klasicky odporné terče akéhokoľvek nešváru bodajú bez milosti.