Pozoruhodná životopisná kniha prostredníctvom spomienok jediného človeka zachytáva veľkú časť našej novodobej histórie. Rozprávanie Jiřího Hejdu začína v zákopoch prvej svetovej vojny, pokračuje obdobím budovania prvého samostatného štátu Čechov a Slovákov, dezilúziou z Mníchova a hrôzou nasledujúcich siedmich rokov, povojnovým nadšením a novými ilúziami, ich bolestnou stratou o tri roky neskôr, absurdnou temnotou Pražskej jari. Nasleduje zamreté teplúčko normalizácie... Život rozprávača skončil v roku 1985. Na jeden ľudský osud je toho dosť a dosť, aj keď ide o osud človeka naozaj neobyčajného. Snáď práve preto sú memoáre Jiřího Hejdu, hoci v nich niekoľkokrát opakuje „žil som zbytočne“, akoby podsvietené neuhasiteľným optimizmom. Podnikateľ, ekonóm, politik, novinár a spisovateľ. Vyštudoval práva v Prahe (štúdiá boli prerušené epizódou v zákopoch prvej svetovej vojny). Činnosť v novo vzniknutej republike aj neskôr bola prepestrá - od práce v novinách (Československý denník, Tribúna, Prítomnosť, Ľudové noviny, České slovo) cez pokusy o literárnu kariéru až po aktivity národohospodárske (tajomník poľnohospodárskej komory, profesor na obchodnej akadémii v Olomouci, vydavateľ Hospodárske ročenky Českého slova), podnikateľsko-manažérske (generálny sekretár, neskôr generálny riaditeľ ČKD, majiteľ až do Februára prosperujúce Továrne kuchynských zariadení) a politické (autor povojnového hospodárskeho programu národne socialistickej strany). Od roku 1946 až do svojho zatknutia bol členom Ústrednej plánovacej komisie. Zatknutie sa uskutočnilo v roku 1949, kedy bol obvinený ao pol roka neskôr odsúdený v procese s Miladou Horákovou. Jiří Hejda dostal doživotie, prešiel Ruzyní, Pankrácou, Mírovom, Leopoldovom a Valdicemi a amnestovaný bol až roku 1962. Vo väzení skladal sonety, ktoré sa učil naspamäť. Po prepustení sa spomenul na svoje literárne ambície, čomu vďačíme aj za vznik tejto jedinečnej knihy. Kniha sa dočkala nového vydania, ktoré prináša aj niektoré doteraz nepublikované texty aj ukážku Hejdových sonetov písaných v komunistických lágroch. ***** Myslím, že knihy ako je „Žil som zbytočne“ od Jiřího Hejdu sú nesmierne dôležité ak nie pre nič iné, tak aspoň preto, že pomáhajú udržiavať to, čomu sa hovorí „pamäť národa“. Bez pamäte nie je kontinuity a bez kontinuity nie je identita. Václav Havel