V roku 1979 vstúpila Červená armáda do Afganistanu a toto veľmocenské dobrodružstvo sa postupom času premenilo na dlhotrvajúcu a nesmierne krutú, traumatizujúcu vojnu, v ktorej zahynuli takmer dva milióny Afgancov a 25 000 sovietskych vojakov.

Zinkoví chlapci sú treťou knihou laureátky Nobelovej ceny Svetlany Alexijevičovej. Prvýkrát vyšla v roku 1989 a vo vtedajšom Sovietskom zväze spôsobila veľké pozdvihnutie, vášnivé diskusie a dokonca aj súdny proces. Znamenala však aj predel v autorkinom živote i diele. Po dvoch knihách s pomerne nekonfliktnými témami Veľkej vlasteneckej vojny sa tu Alexijevičová prvýkrát dostala do zásadného sporu s oficiálnou doktrínou aj mienkou veľkej časti ruskej spoločnosti. Sama o svojich zážitkoch z návštevy Afganistanu hovorí ako o kľúčovom zlome vo svojich úvahách o podstate komunistického režimu a vo svojej nobelovskej reči tento okamih opisuje takto: Musím priznať, že som sa nestala slobodnou zo dňa na deň. (…) Kým som išla do Afganistanu, verila som v socializmus s ľudskou tvárou. Naspäť som sa vrátila bez všetkých ilúzií. "Odpusť mi, otče," povedala som pri našom stretnutí, "vychoval si ma vo viere v komunistické ideály, ale stačilo vidieť, ako sotva odrastení sovietski študenti (…) zabíjajú v cudzej krajine ľudí, ktorí nepoznajú, a všetky tvoje slová sa obrátili v prach. Sme vrahovia, oci, chápeš?!"
Kniha Zinkoví chlapci nie je rozborom vojnovej situácie, ani zoznamom akcií so štatistikou padlých. Je zostavená z rozhovorov so sovietskymi vojakmi preživšími afganskou vojnou a tiež s príbuznými tých, ktorí sa z nej vrátili v zinkových rakvách. A práve mozaika týchto útržkov spomienok a úvah vydáva svedectvo o nezmyselnosti a hrôze celého ťaženia, o mravnom rozvrate a úplnej devalvácii ľudského života, ktoré prinieslo. Má neobyčajnú dokumentárnu silu a je veľmi aktuálna napriek dvadsiatim ôsmim rokom, ktoré uplynuli od jej vydania aj od ukončenia afganskej agresie.