Poézia Dina Flămânda nadväzuje vo svojom lyrizme a úspornom výraze na medzivojnového sedemhradského básnika a filozofa Luciana Blagu. Vo svojich predrevolučných zbierkach zachytáva básnik frustráciu človeka lapeného v neslobodnom režime a snaží sa z nej nájsť východisko. Pritom sa neuchyľuje k svetu klasickej krásy ani k cynizmu súčasníkov, ale hľadá základné významy slov napriek ich banalizácii či démonizácii a napriek vyhnaniu posvätna z každodenného života. Pobyt vo Francúzsku vnáša do jeho poézie pocity cudzinca-exulanta. Silne lyrický tón jeho básní vyvažuje prítomnosť irónia a autoirónia. Vďaka svojej všeobecne ľudskej tematike a prenikavosti reflexie nadobúda Flămândova poézia univerzálny presah, ktorý ju robí oznamujúcou pre čitateľov na celom svete.
K českej kultúre, literatúre a dejinám má Dinu Flămând blízky vzťah: Prahe venoval svoju zbierku Primăvara la Praga (Jar v Prahe, 2017), Vladimíra Holana považuje za jedného z najväčších svetových básnikov ak jeho odkazu sa hrdo hlási. Prvý český výbor z Flămândovej poézie obsahuje básne vybrané z väčšiny zbierok zahrnutých do autorskej antológie Descos şi ţes (Paru a tkam) z roku 2018.