"Lianozovská skupina? To je predsa moja žena Olja, moja dcéra Valja, môj syn Lev, vnučka Káťa, vnuk Saša a môj zať Oskar Rabin," obhajoval sa Jevgenij Kropivnickij, keď bol v roku 1963 obvinený z formalizmu, z organizovania lianoz výstav neoficiálneho umenia. Lianozovských básnikov a maliarov však nespájali len rodinné a priateľské putá, ale aj osobitá poetika, sústredená na všednodennosť bez príkras, na konkrétnosť vyslovených a počutých slov i videných obrazov. Bez manifestov a deklaratívnych vyhlásení patria dnes títo kedysi undergroundoví autori k ruskej klasike 20. storočia.

Antológia predstavuje tvorbu pätice básnikov Jevgenija Kropivnického, Genricha Sapgira, Igora Cholina, Vsevoloda Nekrasova a Jána Satunovského, ktorí sa na prelome 50. a 60. rokov stretli v obci Lianozovo, ktorá dala meno ich voľnému zoskupeniu. Dvere tamojšieho bytu maliara Oskara Rabina sa napriek štátnej moci otvárali všetkým záujemcom o nezávislé umenie. Z pravidelných návštevníkov sa postupne stala skupina - svojou poetikou blízka konkrétnej, experimentálnej či minimalistickej poézii západnej, zároveň však vyrastajúcej z domácich koreňov, z avantgardy začiatku storočia a reálií moskovskej periférie.

Kniha je doplnená dielami lianozovských maliarov Jevgenija Kropivnického, Vladimíra Nemuchina, Oskara Rabina, Ľudí Mastěrkovovej a Olgy Potapovovej, ktoré pochádzajú zo súkromnej zbierky Vsevoloda Nekrasova.

Texty: Jevgenij Kropivnickij, Genrich Sapgir, Igor Cholin, Vsevolod Nekrasov, Jan Satunovskij